Jana Hojstričová pôsobí na slovenskej výtvarnej scéne od konca 90.rokov 20.storočia. Jej tvorba sa v počiatkoch venovala subjektívnemu zobrazovaniu intimity človeka, prevažne žien, neskôr sa jej tvorba ukotvila v sociologickom chápaní tvorby, zaujímala sa o postavenie žien v rodine a spoločnosti. K jej výrazným projektom patril súbor fotografií vlastnej rodiny, ktorú zaznamenávala objektívnym a nesubjektívnym spôsobom. Prostredníctvom skúmania historických fotografických techník sa postupne jej pozornosť začala obracať smerom k prírodným vedám, muzeálnej kultúre a experimentovaniu s fotografickými technikami. V posledných rokoch spolupracuje ako autorská dvojica so sklárskym výtvarníkom Palom Machom. Na tomto poli sa im podarili zrealizovať viaceré úspešné pokusy v oblasti aplikovania fotografie na sklo, ich spoločná tvorba bola prezentovaná na viacerých medzinárodných výstavách.

Jana Hojstričová - Expozícia

Fotografická tvorba Jany Hojstričovej je v galérii Sýpka inštalovaná na viacerých podlažiach, v priestoroch, ktoré výstavu členia na jednotlivosti, pričom spoločne vytvárajú jeden celok. Ten spája najmä obsahová rovina, ako aj spôsob spracovania fotografického obrazu. Nie nadarmo je preto názvom výstavy slovo Expozícia. V niečom je toto slovo univerzálne komplexné, zabieha totiž do mnohých umeleckých i vedeckých odborov, má vychodené chodníčky aj do sveta metafor a prirovnaní. Exaktné chápanie slova expozícia je však pre tvorbu autorky posledných rokov príznačné. Jej umelecká tvorba sa prirodzene opiera o chápanie tohto slova vo fotografickej praxi (doba osvitu svetlocitlivej vrstvy), ale systematicky aj o mnohé prírodné disciplíny, ktoré počítajú s rôznymi formami expozície, čiže vystaveniami sa čomusi, čo bádateľ skúma, preveruje, alebo vyhodnocuje. Môžu to byť rôzne druhy osvitov, žiarení, medicínskych vyšetrení, ale aj poveternostných podmienok.

Pri premýšľaní o práci Jany Hojstričovej sa mi neustále vybavuje slovo lokalita. Expozícia a lokalita sú v jej prípade vzájomne previazané, obe slová sú bezpečne usadené v prostredí prírodných vied, pričom autorka s nimi pracuje tvorivo i premyslene zároveň.

Pod lokalitou prírodovedci chápu nálezisko vzácnych biotopov, fosílií, rastlín, či živočíchov, súčasne býva ich lokalita pôvodu exaktne uvedená aj v evidencii zbierok v popiskách a na evidenčných kartách. Lokalita je súčasťou popisov rastlín v botanických záhradách, skleníkoch s cudzokrajnými rastlinami, či arborét, kde sa vykonáva vedecká a vzdelávacia činnosť. Lokalitou však môže byť aj privátna záhrada fotografky, ktorá poskytuje dostatok priestoru a rastlinstva na ich dlhé exponovanie. Viaceré „kontaktné“ fotografie tak vznikajú priložením rastlín na svetlocitlivú podložku.

V takmer každej časti výstavnej expozície sa nachádzajú fotografie, ktoré prinášajú správu o podobe muzeálnych zbierok, o rastlinách z botanických a iných záhrad a súčasne si autorka všíma aj spôsoby evidencie, uloženia a archivovania jednotlivých prírodovedných zbierok. Jej inklinácia k tejto problematike má hádam svoj pôvod ešte v jej detstve, keď zbierala kamene, fosílie, liečivé rastliny. Táto základná báza, ktorá tvorí taký ten prirodzený fundament autorky sa v posledných rokoch doplnil aj o niečo, čomu sa v dnešnej praxi hovorí „umelecký výskum“. Ten spočíva na mimo-umeleckom poznaní, akomsi špecifickom druhu bádania, ktoré je natoľko inšpiratívne, že sa prirodzene „vyplaví“ do tvorivého umeleckého procesu. V prípade Jany Hosjtričovej sú to práve prírodovedné muzeálne zbierky, ktoré fotografuje na rôznych lokalitách, ale aj v samotných inštitúciách. Pridanou hodnotou diela však je aj jej premýšľanie o počiatkoch vývoja fotografie. Autorka si veľmi správne uvedomuje, že fotografia po svojom patentovaní v roku 1839 slúžila najmä pre potreby vedeckej a medicínskej praxe ako rýchly a veľmi spoľahlivý záznam vedeckých pokusov. Práve istý druh reaktualizácie tohto kontextu, spolu s experimentovaním na poli historických fotografických techník, znovuobjavením muzeálnych zbierok prináša celkom špecifickú podobu umeleckého procesu, ktorý vo svojej podobe neustále problematizuje zaužívané spôsoby práce s fotografiou a jej adjustážou.

V jednotlivých častiach výstavy autorka ukazuje nekonečné rady evidenčných skriniek, detaily ale aj celky rôznorodých rastlín a živočíchov. Pre autorku tieto motívy sú len východiskom, pretože ďalej s nimi pracuje tak, že prekračuje rámec dokumentovania zbierok a to nielen voľbou záberu, kompozíciou, či kombináciu predmetu a pristoru. Jednoducho muzeálna kultúra, ale aj historicko-fotografický kontext sa stávajú základom pre prácu v rámci inštalácie, autorka sa zaujíma o rolu estetiky v tomto procese. Napriek enormnému množstvu záberov z jednotlivých lokalít je až samotná inštalácia priestorom, kde sa napĺňajú umelecké ašpirácie diela. Veľmi zvláštnou kombináciou fotografií z rôznych lokalít a záhrad v rôznorodom technickom prevedení a inštalovaní dochádza k prekročeniu hraníc evidencie artefaktov smerom do prostredia umenia. Interpretácia, kontext, experiment – to všetko je základný rukopis autorky.

Na výstave nazvanej Expozícia sú viaceré fotografie inštalované v laboratórnych stoloch, niektoré fotografie rastlín sú aplikované na veľké tabuľové sklá, ktoré neraz dopĺňajú menšie sklá pripomínajúce mikrosnímky alebo laboratórne sklo, podobne ako aj veľké kontaktné fotografie rastlín sépiovej farby. Celkom ojedinelou inštaláciou, odkazujúcou k medicínskej fotografii je monumentálny fragment tela zachytený termokamerou. Telo sa tu mení na akýsi topografický útvar s vlastnou telesnou architektúrou. Súčasťou tejto časti výstavy je aj laboratórny stôl s digitálnou fotografiou ľudského tela a s Petriho miskami so stiahnutou emulziou analógovej fotografie s podobou ľudskej kože.

Na záver je možno dobré si uvedomiť ešte jeden kontext. Mnohé artefakty uložené v zbierkach prírodovedných múzeí sú dokladom minulého života na našej planéte. V čase klimatických zmien, ekologických problémov, vymierania mnohých rastlín a živočíchov sa expozícia Jany Hojstričovej neobíde aj bez tohto uvažovania. Priestor na našej planéte sa permanentne zmenšuje, jej stále sa meniacu podobu určuje človek a jeho činnosť. Zbierky múzeí budú možno jedinou lokalitou, kde budeme môcť študovať prírodu z čias ešte pred antropocénom. A možno ešte jedna poznámka. Väčšina ľudstva žije dnes v mestách a poznávanie prírody sa tak deje cez muzeálne výstavy, digitálne interaktívne expozície. Výstava Jany Hojstričovej nie je kritickou reflexiou tohto stavu, skôr akousi správou o tom, ako byť s muzeálnymi zbierkami prostredníctvom umenia.

Bohunka Koklesová, september, 2021

Bohunka Koklesová(1972) pôsobí na Katedre teórie a dejín umenia Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Venuje sa výskumnej, publikačnej a kurátorskej činnosti. Vo svojej výskumnej činnosti sa venuje problematike vzťahu umenia a politiky, štúdiu totalitných režimov, umenia a vizuálnej kultúry 40. a 50. rokov 20.storočia. V tejto oblasti publikovala dve monografie V tieni Tretej ríše, oficiálne fotografie slovenského štátu (2009) a Súmrak doby, prelamovaná história, pamäť, fotografia (2018). V rámci kurátorskej činnosti sa venuje súčasnému umeniu a fotografii, pripravila celú radu výstav pre domáce a zahraničné publikum. Od roku 2019 je rektorkou VŠVU.

Úvodní slovo: Bohunka Koklesová

Architekt výstavy: Marcel Benčík

Spolupráce na sklářských objektech: Palo Macho

Galerie Sýpka